Eiffelova veža
Eiffelova veža
Francúzsko 31. marca 1889
Eiffelova veža bola dokončená v roku 1889, stojí na Champ de Mars v blízkosti Seiny, stala sa najvyššou stavbou v Paríži a jedným z najznámejších symbolov priemyselnej revolúcie - éry spracovaného železa. Veža bola pomenovaná po jej staviteľovi Gustavovi Alexandrovi Eiffelovi. Do plného užívania bola predaná pri príležitosti storočného jubilea Francúzskej revolúcie a pre Svetovú výstavu Paríž 1889. Od uvedenia do prevádzky sa stala symbolom nových priemyselných technológií. Eiffelova veža bola prvým umeleckým dielom prichádzajúcej technickej epochy, ktoré nemalo na rozdiel od mostov a tunelov, žiadnu špecifickú užitočnosť. Znamenala medzník vo vnímaní architektonických stavieb, ktorý stál v nasledujúcich rokoch za celou škálou stavieb boriacich mýtus o nemožnosti a neuskutočniteľnosti. Samotná veža sa stala objektom pôsobenia pokroku, prejavenom najmä na spôsobe jej osvetlenia - najskôr plynom a neskôr elektrinou.
Samotná stavba bola uskutočnená v rokoch 1887 až 1889 Eiffelovou firmou Gustave Eiffel & Cie. Architektom nebol Gustave Eiffel ale Stephen Sauvestre, ktorý navrhol túto vežu na objednávku Švajčiara Maurice Koechlina. Ten spolu s Emilom Nouguierom vytvoril aj prvé náčrty. Hlavní inžinieri spoločnosti Eiffel dostali nápad pyramídovej stavby z ocele už v lete 1884 a okamžite si ju dali patentovať.
Stavebné náklady Eiffelovej veže dosiahli presne 7 739 401 frankov a 31 centimov a boli tak asi o jeden milión frankov vyššie ako odhad Gustava Eiffela. Stovky robotníkov zložilo 18038 prefabrikovaných železných dielov s použitím 2,5 miliónmi nitov iba za 26 mesiacov.
Eiffelova veža narazila na odpor parížskeho obyvateľstva, ktoré ju považovalo za poškvrnu. Pobúrení umelci ho nazvali „tragickou pouličnou lampou“ a vnímali „pochmúrny továrenský komín“ ako zneuctenie Paríža. Chladná a neúprosná estetika tohto monumentu priemyselného obdobia sa v radoch mnohých francúzskych intelektuálov stretla s odporom. Vo februári 1887 vyšla v novinách Le Temps petícia umelcov proti stavbe. Autori pamfletu nazvali Eiffelovu vežu zdochlinou bez života. Podpísané osobnosti sa ohradili voči neúcte k francúzskej estetickej histórii, ktorú ohrozuje taká príšerná a zbytočná stavba. Pod textom bol podpísaný básnik Leconte de l'Isle Adam, spisovatelia Maupassant, Alexander Dumas mladší, Leon Bloy a Paul Verlaine.
Gustaf Eiffel v rozhovore na obranu projektu proti útokom umelcov predvídavo povedal, že veža bude mať vlastnú krásu, ktorá spočíva v harmónii sily a schopnosti vzdorovať vetrom.
Debata okolo priemyselnej estetiky bola jednou z prvých v Európe, ktorá predpovedala rozpor medzi klasickým vnímaním tvarov a vizionárskym prístupom k novým stavebným materiálom. Sen intelektuálov o zlatom veku klasickej architektúry bol klasickou reakciou elitných umelcov, ktorí už v tom čase opovrhovali inžiniermi a ich tvorbou, oslobodenou z područia funkcionality. Eiffel dokázal, že veľké stavby sa mohli stať aj veľkými umeleckými monumentmi.
V posledných piatich mesiacoch roku jej otvorenia (1889) navštívilo ale novú atrakciu 1,9 milióna ľudí, čím sa do konca roku vrátili už tri štvrtiny celkových nákladov. Týmto sa stala Eiffelova veža výnosným podnikom.
Pôvodne mala spoločnosť Eiffel pozemok pod stavbou v dvadsať ročnom prenájme, po uplynutí tejto doby mala byť veža demontovaná. V tom obdobý však dominanta Paríža nadobudla nový praktický význam a okrem turistickej atrakcie využilo Francúzsko jej výšku ako platformu pre vysielač prvého medziatlantického rádiového spojenia.
.Eifelova veža je vysoká 324 metrov (výška veže spolu s anténami televíznych a rozhlasových staníc), váži 10 100. Od 31. marca 1889, keď na jej vrchole umiestnili zástavu, až do konca 20. storočia ju navštívilo 200 miliónov turistov z celého sveta. Tri výškové úrovne veže poskytujú ideálne podmienky na pozorovanie zaujímavostí, ako sú Champ de Mars (Marsovo pole), École Militaire a Invalidovňa. Krátkou prechádzkou cez most sa dá dostať k záhradám Trocadéro.